Cena Listů Pelikán 2017 pro Petra Pitharta

Proč se laureátem ceny Listů za rok 2017 stává Petr Pithart? Připomeneme-li si podtitul ceny, totiž že je udělována za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog, napadá nás, zda by neměla otázka správně znít: Proč se držitelem sošky pelikána stává Petr Pithart až v roce 2017?

Redakce a výbor k tomu určený se každoročně snaží ocenit osobnosti, které kromě oné politické kultury a schopnosti dialogu prokázaly též odvahu k činům a slovům, vzpírajícím se duchu doby, a které dokázaly upřednostnit prospěch veřejný před vlastní slávou či popularitou. O tom nás přesvědčil dnešní laureát mnohokrát. Připomeňme alespoň stručně a namátkou: V knize Osmašedesátý otevřel, ještě v předlistopadových časech, realistický, pro mnohé nepříjemný pohled na Pražské jaro. Byl signatářem Charty 77, což také zcela jistě nebylo konformní, natož komfortní, po Listopadu stál v čele Občanského fóra, pak Občanského hnutí, které se pokoušelo, rovněž době navzdory, přenést do české politiky otevřený a tolerantní duch Charty.

Coby předseda vlády v letech 1990 až 1992 se jako jeden z mála vrcholných českých představitelů snažil zachránit společný stát. Jako první předseda Senátu Parlamentu České republiky se výrazně zasloužil o vážnost této instituce – že tomu neodpovídá její popularita, není jeho vinou. Epizoda, na kterou by se však nemělo zapomínat: Petr Pithart byl prvním českým politikem, který oznámil pokus o korupci. A vzpomínejme – nebyl zatím posledním?

V minulých letech zaujal Petr Pithart svými kritickými reflexemi českého veřejného života. Naposledy 17. listopadu 2017 při svém projevu na Václavském náměstí v Praze varoval před oslabením nezávislosti veřejnoprávních médií, soudů a policie. Před rokem, v den nedožitých 80. narozenin Václava Havla, pronesl Petr Pithart projev v pražském Rudolfinu, Mimo jiné řekl: „... jak se máme dnes líp, se zároveň přiznaně i nepřiznaně, nenápadnými pohyby pozpátku, jakýmsi račím pochodem vzdalujeme Evropské unii, Evropě, Západu. Nesporně jsme tak už vnímáni vnějším světem. Myslím teď i na hlasy našich protievropských a protizápadních voličů, kteří se chystají volit ty, kdo podbízivě velebí nerozlišený homogenní lid, a ten je přece vždycky pracovitý, moudrý, poctivý, a šmahem zatracují nerozlišený, jakoby taktéž homogenní svět politiků. A ti jsou přece líní, neschopní zloději. To je, vážení, sama esence populismu, odmítající politiku. Alternativou jakkoli třeba nevábné politiky je ale vždy autoritářství, spoléhání se na vůdce.“

Petr Pithart v těchto svých vystoupeních zaceluje opuštěný prostor po tolik potřebných moudrých slovech hlavy státu, ano, po Václavu Havlovi. O funkci prezidenta se ovšem odmítl ucházet, čímž opět prokázal, že mu nejde o moc ani o slávu. To nás nesmírně mrzí, ale útěchou nám bude, že věcný a uvážlivý tón jeho hlasu k nám nepřestane doléhat.

A na závěr, proč tedy Petr Pithart dostává cenu až nyní? Při výběru oceněných jsme se vždy snažili dávat přednost lidem nijak nespjatým s naším časopisem. A Petr Pithart byl kdysi častým autorem i členem redakční rady. Jednak je to už dávno a jednak s Listy, zejména těmi exilovými, spolupracovalo tolik skvělých osob, že bychom vlastně mohli odměnit málokoho.

Redakce Listů, 21. 11. 2017

Jaroslav Veis: Tři poznámky místo laudace

1) Zadání ceny Pelikán – za zásluhy o politickou kulturu a občanský dialog – jako by psal někdo, kdo měl na mysli právě Petra Pitharta. Ne že by předchozí laureáti, Tadeuszem Mazowieckim počínaje, přes Jaroslava Šabatu, Antona Otteho a Ivetu Radičovou, k Miloši Rejchertovi i všem dalším, těm parametrům neodpovídali – ale Petr Pithart je přímo personifikuje. Takové prostě bylo a je jeho celoživotní politické angažmá, nebo chcete-li politická kariéra. Platilo to v nadějeplných letech šedesátých, v bezčasí normalizace, platí to i v naší éře obnovené demokracie, aspirující tu s větším, tu s menším úspěchem na přídomek liberální. Proti ideologicky vystavěným modelům jednorozměrného člověka, jednou homo socialisticus, podruhé homo economicus, vždy hájil člověka mnohovrstevného, člověka zodpovědného, protože přemýšlejícího. Proti společnosti pod jedním praporem vždy prosazoval společnost pestrou, složenou z lidí hájících názory své a respektujících názory druhých, hledajících konsensus. Snad nikdo jiný nevnášel v moderní české politice do debaty důležitost konsensu tak jako on. V časech normalizačních za to sklízel perzekuci, v časech ekonomické neoliberalizace a technologie moci posměch. Ve všech časech ale také úctu, byť ne masovou. Ale raději si ani nechci domýšlet, co je vlastně masová úcta.

2) Měl jsem tu čest s Petrem Pithartem docela dost let spolupracovat. Taky se od něho hodně naučit. Chraň bůh, že bych se na tomto místě chtěl pokoušet o nějaké zobecnění té zkušenosti či zdůraznění toho nejdůležitějšího. Jen chci říct, jak důležité pro mě je, že mi v pravou chvíli vytanou na mysli tu metafora, tu historická zkušenost, kterou znám od něho, a on ji zase znal třeba z historie či od svého učitele. Třeba Peroutkovi a ještě předtím Maxi Weberovi připisované přirovnání politiky k pomalému vrtání tvrdých fošen, protože obojí vyžaduje vášeň i perspektivu. Nebo ještě starší zásada, že v polemice bych měl dokázat protivníkovy argumenty pochopit a svými slovy zopakovat dříve, než je začnu rozmetávat a zesměšňovat. Vlastně to považuji za podstatné: když učitel i politik zanechají v žákovi i občanovi takovéhle momenty, nejen napěněné fráze.

3) A ještě něco je důležité. V době klipů, hlášek, tváří a sloganů Petr Pithart vždy zůstával člověkem psaného slova, věty košaté, moudrosti rozvité. Je velmi podstatné, že to slovo je psané, „vypřemýšlené“, někdo říká vysezené. Jaký je to kontrast oproti politikovi, který se vychloubá, že mluví vždycky spatra a že právě to je tím pravým politickým uměním. Formálně jeho věty mohou být dokonalé, z vazby nevybočí – jenže potíž je v tom, že trvanlivé jsou jako mýdlové bubliny. A když si přitom ještě pravdu přihne tam, kde sám sobě poslouží, z té prasklé bublině se navíc vyřine nepříjemný odér.

Je víc než škoda, že prvním mezi rovnými občany této země není člověk psaného slova Petr Pithart, pěstitel politické kultury, ctitel a obhájce občanského dialogu.

László Szigeti: Sedem odsekov o Petrovi Pithartovi

Na úvod konštatujem, že všetky odseky, aj tie, ktoré zdanlivo nehovoria o Petrovi Pithartovi, sú výpoveďou o Petrovi Pithartovi.

Odsek prvý, začiatočný

Najdôležitejším identifikátorom autoritatívneho jazyka je odmietanie možnosti alternatívneho výkladu. Jazyk Petra Pitharta si túto autoritatívnosť nikdy nenárokoval. Sebaobmedzujúci charakter jeho jazyka sa utvára z tolerancie, z úcty k recipientovi, z rešpektovania jeho integrity a interpretačných kompetencií. Pithartov jazyk sa vyznačuje vecnosťou myslenia, kritickým odstupom voči mýtom a irracionalitám a odzrkadľuje ako základnú hodnotu snahu o konsenzus. Najdôležitejším znakom jeho jazyka je disciplinovanosť. Spôsob jeho argumentácie nemohol byť nikdy iný ako európsky: založený na racionálnom prístupe, tolerancii a na osvietenských hodnotách. Jeho jazyk primárne odzrkadľuje historickú skúsenosť s podstatou násilia. V jeho pochybnostiach sa odrážajú najtragickejšie skúsenosti ľudskej civilizácie, vyšinuté štátne útvary, vražedné ideológie, pomätené národy, totálna nezmyselnosť genocíd a etnocíd, ktoré masy povýšili na piedestál gigantických mýtov a ktorým niektorí vodcovia prepožičali aj rámec zákona. Aj preto jeho realizmus je nepríjemný, konfrontuje nás s našou minulosťou a so sebou samými. Jeho pravdivé odpovede nešetria nikoho, ani samého seba, a napriek prísnosti vyžarujú ľudské teplo, hlbokú empatiu k životu. Všetky jeho knihy fascinujú realizmom. Pithart je mysliteľ, ktorý je so všetkými svojimi historickými a filozoficko-právnými poznatkami zakotvený v prítomnosti.

Odsek druhý

Existuje niekoľko ľudí, s ktorými ma zviedol osud dokopy, a už nie sú medzi nami. Po minuloročnom odchode Pétera Esterházyho som sám seba stratil na celé mesiace. Martin C. Putna v ňom vidí jedného z najvýznamnejších európskych teológov súčasnosti. A mnohí v ňom vidia všeličo iné, no nikto nespochybňuje univerzálnosť európskych hodnôt, v ktorej je zakotvené jeho písanie. Ja v ňom vidím blízkeho priateľa – a koniec jednej epochy. Absolútny výkričník za koncom moderny, v ktorej etika myslenia spočívala v disciplinovanosti jazyka ľudskosti a v nenaplniteľnej túžbe po večnom mieri. Sloboda Pétera Esterházyho nedbala na naratívne hranice a rôzne druhy očakávania. Každá jeho veta sa zrodila zo slobodnej vôle, z vnútorného presvedčenia, ako to od neho požadovala historická a osobná skúsenosť a, samozrejme, jazyk ako najdelikátnejšia značka ľudskej bytosti. Hnacou silou jeho psychologickej štruktúry bola neoblomná oddanosť realite ľudského dobra. Občas sa hojdám v ilúzii, že táto jeho prirodzená, večne veselá oddanosť je schopná vyžiadať si od jeho čitateľa, aby aj za cenu vlastného života bojoval proti sklonom k neľudskosti a podlosti, ktorá každú bytosť oberá o jej podstatu.

Odsek tretí

Je namieste položiť si otázku, prečo hovorím a Péterovi, keď je reč o Petrovi. Lebo moje tvrdenia o Péterovi platia aj o Petrovi. Majú síce iný typ vzdelania, matematik versus právnik, spisovateľ versus politik, no obaja sú majstri objektívneho jazyka a, čo je nemenej vzácne, aristokrati ľudského správania. Oni vo mne pozlátili Budapešť aj Prahu. Skoro až nebom nebeským, čo je metafora až taká romantická, že ma núti hneď aj zabrzdiť. Verejnú reč o ušľachtilej intimite takýchto priateľstiev považujem totiž za zradu, nehovoriac o tom, že keď hovorím o nich, a duševnom rytme slobodnej generácie v neslobode, najmä v súvislosti s Péterom a Petrom, nemôžem nespomínať aj na nežne búrlivého občana a spisovateľa Václava Havla. Mám pred sebou obraz budínskej reštaurácie z deväťdesiatych rokov minulého storočia. Pred úsvitom sa z nej obaja opojene vynoria, český prezident aj maďarský spisovateľ, a ignorujúc čas rozlúčky, s pozdvihnutým srdcom sa vydajú uličkou do kopca a pokračujú v rozprave o systéme na čele s neschopnými vodcami.

Odsek štvrtý

V mauzóleu Esterházyovcov v maďarskej obci Ganna sa ma zmocnil rovnaký pocit hroznej straty, ako keď vojaci v Chráme svätého Víta zodvihli rakvu s pozostatkami Václava Havla. Akoby na zem – ako šaty – skĺzla kultúra a prejavila sa v plnej nahote moja osirelosť. Triasol som sa a zadúšal plačom. Marta a Milan Šimečkovci sa ma pokúšali utešiť súcitnými pohľadmi, no márne. Esterházyho a Havlova smrť zďaleka neznamená prelomové obdobie len vo sfére maďarskej a českej sebaidentifikácie, hoci jazyk, v ktorom písali, je neodmysliteľnou ochrannou známkou národa, ale mám obavy, že prelom nastal aj vo sfére širšej, v rozpade realizmu, realistického vnímania sveta, vrá­tane kultúrneho, sociálneho, ako aj prírodného prostredia. Boli poslednými mohykánmi duchovného glóbusu moderny, na ktorom zohrali nenahraditeľnú úlohu v procese rozšírenia zmyslu európskeho mieru z pozície Stredoeurópanov. Áno, povedal som mier. Vojna a mier – a to nie iba v politickej a sociálnej, ale, nazdávam sa, predovšetkým kultúrnej rovine – sa dnes odohrávajú na bojisku jednoznačnej humanistickej idey a postideologického populizmu.

Odsek piaty

Opakujem, všetky vety doterajších odsekov sú o Petrovi Pithartovi. To, čo tvrdím o Esterházym a Havlovi, je totožné s tým, čo hovorím o ňom. A naopak. Trojitú portrétovú skicu zlučuje do spoločného profilu ich neustály boj o reálne vnímanie sveta a o morálnu politiku. Sú to moji duchovne založení bratia. A sú to historické osobnosti, ktoré principiálne trvali na realistickom myslení, hoci tým riskovali svoje zdravie, budúcnosť a Havel a Pithart neraz aj život. Aj v boľševickej diktatúre, aj v podmienkach nezrelého právneho štátu bránili slovník, ktorého významová a pojmová čistota a na realizme postavená jazyková sila je ohrozená aj teraz. Sú príslušníkmi širokej rodiny čestných, múdrych a zásadových Európanov – moja knižnica je ich plná. Ich schopnosť reálne vnímať svet tí, ktorí ignorujú význam kritického myslenia pri tvorbe všeobecného konsenzu, neustále popierajú, lebo bojujú so závisťou vlastného strachu. A z rôznych iných nedomyslených dôvodov. Som presvedčený, že mierotvorni európski realisti sú prítomní aj vo vašich knižniciach, aj preto tu sedíte, hoci dôležitejšie je, aby dostali miesto vo vašich srdciach a mysliach. A čo je ešte podstatnejšie: aby vám táto priazeň a sympatia, ktorú im prejavujete, nebránila v ich kritickom vnímaní a čítaní. Veď váš kritický pohľad pomôže aj im: posúva ich ďalej v čase a vás povyšuje na členov európskeho duchovného glóbusu. Medzi nich.

Odsek šiesty

Áno, vďaka nášmu európanstvu nás vo chvíľach činorodej dobroty a solidarity dokáže ovládnuť aj pocit povznesenosti. Zrejme je to radostné aj podľa Petra Pitharta, hoci jeho primárne nezamestnáva naša duša, ale stav spoločnosti a činitele, ktoré bránia tomu, aby sme žili v dobre zorganizovanom štáte a únii, kde má občan pocit, že pri plnení povinnosti a dodržiavaní pravidiel aj on prosperuje z ekonomického, intelektuálneho, sociálneho a prírodného prostredia svojho štátu, svojej únie. České mýty vníma takisto ako devastujúci barbarizmus. A nielen každodenný barbarizmus, v ktorom sa odzrkadľuje naša škandalózna necitlivosť, ale politický a spoločenský, ktorý bol neraz desivý aj vražedný. Petr Pithart v nastoľovaní otázok, v procese hľadania a v nemilosrdne objektívnych odpovediach charakterizuje české štátotvorné procesy, pričom hľadá spúšťače historického, politického, spoločenského primitivizmu, ktoré zväčša nachádza v ľahostajnosti, nedbalosti, egoizme, vo falošnom vnímaní národného a európskeho aspektu. V centre jeho celoživotného diela stojí zmysel českých a československých dejín. Keď niekto, tak on je ten český demokrat, ktorý sa neúnavne stará aj o veci spoločné so Slovákmi, Nemcami, Maďarmi, Poliakmi, o politike susedstva nehovoriac. Podľa neho úloha národného a nášho európskeho sebaurčenia spočíva v idei vzdelanosti, ktorá je identická s ideou slobody, ľudskej dôstojnosti a blaha. Existujeme v priestore, kde demokracia zdola nemá hlboko zakorenenú tradíciu, preto sa nám môže zdať, že boj s ľahostajnosťou občas stotožnujeme s bojom s hlúposťou. Český realizmus Petra Pitharta nás neustále upozorňuje, že demokracia zhora môže byť všeličím, len nie fungujúcou demokraciou. Funkčná demokracia si vyžaduje čas, trpezlivosť, sebadisciplínu, transformáciu národných spoločenských očakávaní, ale predovšetkým aktívneho občana, ktorý chápe to zásadné: demokracia sa začína doma, nie iba v kuchyni, a pokračuje tam, kde jednotlivca zaväzuje k verejnému činu a k združovaniu. Sme od toho aj v Dunajskej Strede ďaleko. Tu, v Olomouci, to nehovorím ako útechu, že stáročné zaostávanie stredoeurópskych národov v oblasti osobnej zodpovednosti za seba a za veci verejné sa nevzťahuje iba na presné vymedzenie zmyslu českých dejín. Petr Pithart štruktúrovane pomenúva temnú stránku českej politickej kultúry, jej historické chyby a omyly, ako aj súčasné morálne deficity, charakter dnešného politického zla a irrealistických činov takzvaného českého údelu. Priznám sa, bojovnosť a vytrvalosť Petra Pitharta ma niekedy privádza až do úžasu. Žasnem nad tým, že to nevzdal a ešte nevyhlásil, že to ohromujúce poznanie a zvláštna citlivosť, prostredníctvom ktorých dodnes hľadá to správne, nemalo v tejto podobe a v tomto priestore, pri takejto politickej a spoločenskej kultúre žiadny zmysel. Ja v slabších chvíľach nemám ďaleko k ťažkému pesimizmu. Je aj mojím šťastím, že Petr Pithart ešte do tohto bodu nedospel a že prišiel medzi vás do Olomouca, aby prevzatím Ceny Pelikán zvýšil jej hodnotu i sebaúctu nás všetkých.

Odsek siedmy, záverečný

Na záver konštatujem, že všetky odseky, aj tie, ktoré zdanlivo nehovoria o priateľstve, sú výpoveďou o priateľstve. Dovoľujem si vyzdvihnúť, že už antika stavila pojem práva na idei priateľstva. Kresťanstvo túto ideu priateľstva anulovalo láskou k Bohu a k blížnemu. Až renesancia ju čiastočne oživila, viď Shakespearovho Rómea, no až s Montaignom ju opäť dostala na vrchol hodnotového rebríčka. Osvietenstvo ho pojmovo vymenilo za zdanlivo sociálnejší pojem bratstvo. Náš duch večného mieru si nie náhodou vybral za hymnu Európy záverečnú časť Beethovenovej IX. symfónie skomponovanú na Schillerovu Ódu na radosť. Všetci ľudia budú bratia pod tvojimi krídlami. Myslím, že pri výbere medzi univerzálnou a triednou utópiou, proletári všetkých krajín, spojte sa! – sme sa rozhodli múdro. Pravda, pri počúvaní Ódy na radosť moje emócie racionalizuje preslávená formula nemeckého právneho filozofa Gustava Radbrucha: „Slobodný, sekularizovaný štát žije z predpokladov, ktoré samotný nie je schopný garantovať.“ Je nepísaným pravidlom, že knižné venovanie sa nepatrí zverejniť, kým autor žije. Dúfam, že mi odpustíte a že mi odpustí aj autor, ak toto pravidlo výnimočne poruším. V dedikácii jeho knihy Obrana politiky píše: Lacovi, jeho romantický bratr, Petr Pithart. 2. 1. 1991. Navonok romantika, v skutočnosti citová výchova v podaní päťdesiatročného autora. Ale bolo to viac od, v tom čase, predsedu českej vlády. Je síce pravda, že moderná ústavná demokracia, ktorá nepozná vnútorného nepriateľa, nie je štátom priateľov, ako o tom niektorí snívali v antike, ale jednou z jej základných ideí je práve politika priateľstva.

P. S.

Môj milý romantický brat! Drahý Petr! Nepredpokladám, že aj Tebe sa čoraz ťažšie definuje idea, v duchu ktorej by sme dnes mali konať. Nepredpokladám ani to, že potrebuješ radu, ale predsa mi dovoľ, aby som ti povedal: myslím si, že nám neostalo nič iné ako sokratovská idea: za všetkých okolností, vo všetkých režimoch a politických zriadeniach hovorme a konajme tak, ako to považujeme za správne. Je to fundament realizmu – aj toho českého. Nie je to bohviečo, ale lepšiu obranu právneho štátu, našej slobody a čistoty vlastnej duše nevymyslíme.

Sdílejte článek svému okolí: